Jozef Novisedlák

Jozef Novisedlák

Jozef Novisedlák sa narodil v roku 1920 v Hornom Hričove do rodiny Jána Novisedláka a Júlie Králikovej. Svoje detstvo i prvé kroky k vzdelaniu strávil v rodnej obci, aby následne pokračoval s učením na žilinskom reálnom gymnáziu, odkiaľ neskôr prestúpil taktiež na gymnázium, ale do Bratislavy, kde svoje stredoškolské štúdium zavŕšil úspešnou maturitnou skúškou. Keďže pochádzal z chudobných pomerov, musel si počas svojich študentských liet na živobytie privyrábať brigádami, a to najmä v bratislavskej pobočke strojárskej firmy bratov Zikmundovcov. A práve v tomto prostredí zrejme vzklíčilo i semienko jeho túžby stať sa strojným inžinierom, nuž ale nevyspytateľný osud mal s ním úplne iné plány. Tento jeho sen poslal do zabudnutia a pripravil mu možnosti pre začiatok úspešnej vojenskej kariéry, keďže sa počas povinnej vojenskej služby upísal profesii vojaka v slovenskej armáde a po absolvovaní dôstojníckej školy pechoty v zálohe bol v roku 1943 prevelený z Bratislavy do Spišskej Novej Vsi. V tamojšom vojenskom útvare slúžil ako mínometný inštruktor a veliteľ čaty 5. výcvikovej roty až do vypuknutia Slovenského národného povstania. V tejto situácií sa už ako poručík slovenskej armády rozhodol spolu so svojim mínometným družstvom zbehnúť k povstaleckému oddielu „KARASJOVA“ z partizánskeho zväzku Alexander Nevský. Tento oddiel vzápätí presunul svoje bojové aktivity na povstalecké územie, kde sa o čosi neskôr včlenil do novovzniknutej Nitrianskej partizánskej brigády. V šíkoch tohto povstaleckého zoskupenia potom Jozef Novisedlák pôsobil až do konca druhej svetovej vojny. Koniec vojnových udalostí ešte viac zdynamizoval jeho pracovný aj osobný život, nakoľko bol vymenovaný za veliteľa mínometnej batérie 23. pešieho pluku v Trnave, nuž a na dôvažok sa ešte i oženil s hornohričovskou rodáčkou Jozefínou Babuljakovou. Ako mladý človek samozrejme túžil byť so svojou rodinou, a tak požiadal o preloženie do Žiliny, kde potom od roku 1946 velil jednotke „Jozef 4“, ktorá sa sústreďovala v tom čase najmä na boj proti banderovcom.¹ Ale sen o návrate k civilnému spôsobu života a štúdiu strojného inžinierstva sa mu tak opäť vzdialil, a preto v roku 1948 požiadal o prepustenie z vojenského zväzku, čo mu však, v dôsledku nepokojnej povojnovej doby a na jeho veľké sklamanie, velenie Československej ľudovej armády zamietlo. Ba naopak vojenská kariéra Jozefa Novisedláka nabrala ešte intenzívnejší rozmer, keď postupoval funkčne i hodnosťou, vyštudoval Školu osvetových dôstojníkov, neskôr Vojenskú politickú akadémiu v Prahe a absolvoval aj Vyšší akademický kurz pri vojenskej politickej akadémii V. I. Lenina v Moskve. Po návrate zo Sovietskeho zväzu sa stal náčelníkom politickej správy, a tiež členom Vojenskej rady veliteľstva Stredného vojenského okruhu v Tábore. Jeden z vrcholných momentov profesionálnej kariéry tohto hornohričovského generála nadišiel dňa 1. mája 1967, kedy ho prezident Československej socialistickej republiky Antonín Novotný, vymenoval do hodnosti generálmajora. Jeho profesijný rast nezabrzdila ani tzv. „Pražská jar“ v roku 1968, keďže i naďalej zastával viaceré vysoké armádne funkcie na Hlavnej politickej správe ČSĽA v Prahe, ba nakoniec, tak povediac na sklonku svojej bohatej vojenskej kariéry, dosiahol ešte ďalší míľnik svojej bohatej profesionálnej kariéry, nakoľko sa v roku 1978 stal vojenským a leteckým pridelencom pri veľvyslanectve ČSSR v Moskve. Krátko po návrate do vlasti odišiel v roku 1986 do výslužby a po zvyšok svojho života strávil v českom mestečku Tábor, kde v roku 1998 zomrel a na miestnom cintoríne je aj pochovaný. Za prejavenú odvahu a statočnosť počas bojov II. svetovej vojny prezident republiky udelil Jozefovi Novisedlákovi viacero vysokých štátnych vyznamenaní: Československý vojnový kríž 1939 (1946), - medaila „Za zásluhy“ 1.stupeň (1943), - Rad SNP 1., 2., 3. stupeň (1946), Za zásluhy o obranu vlasti (1955), - Rad červenej hviezdy (1959).²

(1)     Banderovci - ukrajinská povstalecká armáda hlásajúca ideu samostatnej Ukrajiny, nezávislej na ZSSR a Poľsku. Jej príslušníci bojovali proti rozmáhajúcemu sa boľševizmu a komunizmu, pričom spočiatku kolaborovali s armádou fašistického Nemecka. K dosiahnutiu svojich cieľov sa neštítili brutálneho násilia, ktorým v povojnovej dobe terorizovali okrem iných aj slovenské obyvateľstvo.
(2)     Zdroj:      Údaje sú zaznamenané na základe spomienok syna Igora, ktoré dopĺňajú informácie z knihy:
                         ŠTAIGL, Ján a kol.: Generáli – slovenská vojenská generalita 1918 – 2009
Magnet Press Slovakia v spolupráci s Vojenským historickým ústavom, Bratislava, 2012,     ISBN 978-80-89169-25-2